Hravý chlapec Walt Disney

Keď roku 1992 otvorili v Paríži Disneyland kopírujúci americký vzor, európski návštevníci ho dlho ignorovali. Odmietali tráviť voľné chvíle s deťmi pri fotení s Mickey Mausom a „otrasnému, príšerne nevkusnému“ parku vyhlásili bojkot. Jeden zo známych francúzskych režisérov mu dal dokonca prívlastok „kultúrny Černobyl“.   DisneylandParisHalloween20thAnniversary-9 Akcie Eurodisneylandu hrozivo klesali, až pokým sa o štyri roky neujal vedenia domáci manažment, ktorý do nenáročnej zábavy ako v Hollywoode, vniesol prvky európskeho vkusu, krikľavé farby kulís a kostýmov z americkej predlohy zamenil za kultivovanejšie pastelové, znížil vstupné – a ľudia začali prichádzať. Dnes je to ročne dvanásť miliónov návštevníkov. Muž, ktorého meno je navždy zapísané v histórii svetovej kinematografie i v názve siete parkov, v ktorých môžete stretnúť oživených hrdinov jeho filmov, by bol s týmto vývojom iste spokojný. On sám roku 1955 pri otvorení prvého Disneylandu v Anaheime v Kalifornii vyhlásil: „Keby som dal na samého seba, môj park by nikdy nemal definitívnu podobu. Je tu konečne niečo, čo môžem neustále zdokonaľovať.“ Walt Disney – držiteľ tridsiatich dvoch Oscarov, piatich cien Emmy, piatich čestných doktorátov, svojho času jeden z najbohatších ľudí Ameriky; človek, ktorému sa podarilo žiť tak, aby sa neustále bavil. I keď spočiatku jeho život nevyzeral ktovieako skvele. Prvé tvrdé lekcie Disneyho život i kariéra sa vyvíjali presne podľa scenára amerického sna. Narodil sa 5. decembra 1901, matka Flora bola pôvodom Nemka, otec Elias Disney írsky Kanaďan, ktorý sa, ktovie prečo, chcel stať obchodníkom, hoci na to nemal žiadne bunky. Prvé štyri roky Waltovho života sa rodina – ktorú okrem otca a matky tvorili traja jeho starší bratia Herbert, Raymond a Roy, a o dva roky mladšia sestra Ruth – neustále sťahovala, až zakotvila na malej farme v Marceline, v štáte Missouri. Aj keď bol život na farme tvrdý, pre Walta znamenal ten najlepší základ pre jeho budúcu profesiu. Tu si zamiloval prírodu a spoznal rôzne druhy zvierat a vtákov. Teta Margaret mu darovala ceruzky a tabuľku na kreslenie a on potom hodiny sedával v lese, pozoroval život jeho obyvateľov a kreslil ich. Dospelý Walt si dokázal jasnejšie spomenúť na zvieratká z farmy, ako na ľudí, s ktorými tam žil. Výnimkou bol strýko Ed, mentálne zaostalý muž, ktorému príbuzní striedavo dávali ubytovanie a stravu. Strýko Ed poznal všetky zvieratá i rastliny, rozoznal vtáky podľa spevu, mohol si robiť to, čo chcel, a bol šťastný. Disney neskôr povedal, že strýko Ed bol láskavosť sama a že sa vďaka nemu naučil, že ten, kto chce byť v živote šťastný, musí robiť to, čo ho teší. Waltov otec v tom čase šťastný určite nebol. Po sérii neúrodných rokov dostal týfus, vychudol na kosť a na život farmára zanevrel. Roku 1911 predal farmu a kúpil malú firmu na distribúciu novín v Kansas City. Desaťročný Walt s bratom Royom vstávali o pol štvrtej ráno, aby stihli dodávku s novinami, ktoré potom roznášali k predplatiteľom, a to aj v tej najtvrdšej zime alebo v lejaku. Balíky naložené na káre, ktorú chlapci tlačili pred sebou, boli navŕšené tak vysoko, že deti za nimi nebolo ani vidieť. Otec bol na chlapcov prísny, vždy im vynadal, ak sa niektorý z jeho zákazníkov sťažoval, že noviny dostal neskoro, alebo premočené. Walt sa údajne až do konca života budieval zaliaty potom, keď sa mu snívalo, že zabudol niekomu doručiť noviny a že ho čaká výprask od otca. Matka pracovala na mliečnej farme, aby pomohla rodinnému rozpočtu, a keď ju Walt vídaval pri otrockej drine, sám pre seba si prisahal, že raz bude úspešný. Najmä ak práve pri roznášaní novín k dverám viliek miestnych prosperujúcich podnikateľov videl, že sa dá žiť aj ináč. Bratia roznášali noviny šesť rokov, no od otca nedostali ani len to najmenšie vreckové. „Obliekam vás a živím, čo viac ešte chcete?!“ Ak chceli nejaké peniaze len pre seba, roznášali noviny novým klientom bez toho, aby otec o tom vedel. Walt navyše pracoval ako poslíček v cukrárni. Keď Roy odišiel z domu, najal otec iného chlapca a tomu už za roznášanie novín platil. Vtedy sa Walt pevne rozhodol, že raz bude finančne nezávislý a že bude pracovať len sám na seba. Je dôležité zažiť najskôr neúspech Walt nebol dobrý žiak. V Kansase mal kamaráta, ktorého rodičia brávali deti do kina a na vaudeville. Obaja chlapci si s nadšením opakovali scénky z filmov, najradšej mali Chaplinove gagy. Eliasovi sa to nepáčilo. Bol to konzervatívny rodinný patriarcha a z detí chcel mať slušných ľudí. Keď mal Walt šestnásť rokov, otec predal obchod s novinami a kúpil podiel v malej firme na výrobu džemu, ktorá sídlila v Chicagu. Walt drtil ovocie, ukladal konzervy – a nudil sa. V Európe zúrila svetová vojna, on v závetrí kreslil karikatúry s vlasteneckými námetmi a zúril, že je príliš mladý, aby ho prijali do armády. Matka mu podpísala žiadosť o pas, na ktorej sa urobil o rok starší, a vďaka tomu ho prijali za šoféra sanitky Červeného kríža. Vo Francúzsku vozil ranených a naučil sa fajčiť, zlozvyk, ktorý na sklonku života výrazne skomplikoval jeho zdravotný stav. Kresby, ktoré posielal z Európy domov, mu noviny neuverejnili, napriek tomu po návrate vyhlásil, že chce byť umelcom. Zdesený Elias povedal: „Tým sa neuživíš.“ „Aj tak sa o to chcem pokúsiť.“ Walt chvíľu pracoval v reklamnej agentúre, kde sa zoznámil s Ubom Iwerksom. Skúsili spoločne podnikať vo vlastnej agentúre. Za firemné priestory neplatili, sídlili v miestnosti nad reštauráciou, pre ktorú namiesto nájomného kreslili plagáty. Walt si ešte nakrátko „odskočil“ do firmy KC Film&Company, kde sa ako karikaturista naučil základy filmovej animácie. Akonáhle zarobil toľko, aby si mohol kúpiť kameru, založil vlastnú spoločnosť a vyrábal, ako on hovoril „laugh-o-grams, smiešne obrázky“. Väčšinou šlo o zmodernizované rozprávky, napríklad kocúr v čižmách, ktorý ide s pánom do kina. Každý z krátkych filmov sa začínal pohľadom na Walta, ako kreslí. Dnes sú to vzácne dokumenty. Zamestnával obchodníka, ktorý filmy ponúkal miestnym kinám, a niekoľkých kresličov, pretože chápal, že animácia je príliš prácna na to, aby si všetko robil sám. Mal dvadsať rokov a sníval o nezávislosti, avšak ako perfekcionista, ktorý celý zárobok vkladal naspäť do výroby filmov, rýchle zbankrotoval. Walt sa cítil ako na hojdačke, strmo hore a prudký pád! Spával na malom gauči v dielni, raz týždenne zašiel na nádražie, aby sa osprchoval. Napriek tomu sa pustil do náročného projektu: v Alici v krajine zázrakov vložil živého herca, malú Virginiu Davisovú, ktorá hrala Alicu, do animovaného sveta, kde dievčatko prežíva dobrodružstvá. V júni 1923, v polovici natáčania Alice, si zbalil svoj jediný šedý oblek z voskovaného plátna a nasadol do vlaku. Smer: Hollywood. „Bol to veľký deň, keď som nastupoval do vlaku. Cítil som sa voľný a šťastný. Dodnes som presvedčený, že je dôležité zažiť najskôr poriadny neúspech. Všetko, čo sa mi dosiaľ stalo, ma utvrdilo v tom, že chcem robiť jediné: byť režisér a nakrúcať filmy.“ Nasťahoval sa k strýkovi Robertovi, ktorý býval v Kalifornii. Nasledovala úmorná cesta od štúdia k štúdiu, ale na ich dvere klopalo mnoho neznámych mladíkov, ktorí sa chceli presláviť. Keď pochopil, že vysnenú prácu nezíska, ale musí si ju sám vytvoriť, poslal nedokončenú Alicu distribútorke animovaných filmov Margaret Winklerovej. Tá mu 15. októbra poslala telegram: Ponúkam za každý film 15 000 dolárov. Walt zašiel do sanatória, kde sa Roy liečil z TBC, a povedal mu: „Mám zmluvu, potrebujem tvoju pomoc.“ Roy si zbalil pyžamo, bratia si najali byt neďaleko strýkovho domu a založili filmové štúdio. To bol koniec Royovej tubery a začiatok podnikania, v ktorom mal Walt nápady a Roy hľadal možnosti, ako ich realizovať. Kúpili staršiu kameru, Walt priviedol do Kalifornie aj rodinu malej Virginie, ktorá hrala Alicu, a Uba Iwerksa. Firma už mala stály príjem a tak Roy požiadal o ruku svoju priateľku Ednu. Walt chodil s kresličkou Lilian, krátko po bratovej svadbe sa vzali tiež. Týždeň pred svadobnou cestou bratia zložili peniaze na pozemok, na ktorom chceli postaviť nové štúdio a v ňom nakrúcať pokračovania Alice. Všetko zlé je na niečo dobré Vydala sa aj ich distribútorka. Jej firmu prevzal manžel, ktorému sa komédie s Alicou nepáčili. Koncom roka 1926 musel uznať aj Walt, že sa vyčerpali. Distribútor od nich žiadal filmové grotesky, tak mu vymysleli šťastného králika Osvalda. Osvald mal veľký úspech, bratia Disneyovci si postavili veľký dom, aký v ich rodine ešte nikto nemal. Ale keďže v tom čase vlastnil práva na filmovú postavu distribútor, ten ich im Osvalda jednoducho ukradol a rozhodol sa vyrábať filmy s Osvaldom bez Disneyovcov. „Potrebujem novú postavu. Mala by to byť myš, chcem ju nazvať Mortimer,“ povedal nahnevaný Walt matke. Tá bola roky hrdá na to, že vtedy zareagovala: „Mortimer sa mi nepáči. A čo takto Mickey?“ Prvý film s Myšiakom Mickeyom robili v absolútnej tajnosti. Našiel si nového distribútora Pata Powersa, ktorý mu dodal zvukové zariadenie. Keďže dabing ešte neexistoval, Walt prišiel na nové riešenie, ako synchrónne spojiť obraz a zvuk. Dnes to možno nepoznáme, ale divák z roku 1928 veľmi dobre vedel, že vidí a počuje niečo, čo tu ešte nebolo. Myš, ktorá sa smeje, píska si, spieva a tancuje do rytmu hudby, ktorú hrá veľký orchester. Walt dlho vyberal herca, ktorý by myšiaka nahovoril. Žiaden mu nevyhovoval. „Nehovorí falzetom, hovorí takto,“ predvádzal im netrpezlivo. Tak ho nakoniec všetci presvedčili, aby Mickeyho nahovoril sám. Tento myšiak Disneyho preslávil na celom svete. Vyskúšal si na ňom mnohé novinky v animácii. Páčilo sa mu aj pohrávať sa s hudbou, preto vymyslel „smiešne symfónie“ . V prvej z nich s názvom Tanec kostlivcov oživil na hudbu Edwarda H. Griega niekoľko kostlivcov, ktorí vylezú z hrobky, tancujú a dobre sa bavia. Disneyho krátke filmy premietali vždy pred hlavným filmom, ale ľudia často chodili do kina hlavne kvôli nim. Koncom 20. rokov sa aj Powers pokúsil prevziať celé štúdio. Presvedčil Uba Iwerksa, aby mu predal svoj 20 % podiel za obyčajných 2000 dolárov a aby sa pridal k nemu. Pokus nevyšiel, Disney neprišiel ani o štúdio, ani o svojho myšiaka. Iwerks sa neskôr vrátil ako hlavný špecialista pre triky, ale už len ako Disneyho zamestnanec. Walta jeho zrada veľmi bolela. Roku 1930 porodila Edna Royovi syna. Aj Walt túžil po deťoch. Lilly, ktorá bola najmladšia z desiatich súrodencov a videla, ako sa jej matka musela okolo detí oháňať, sa nehrnula do materstva. S Waltom si prvé roky len užívali, ale keď sa konečne rozhodli mať deti, Lilly dvakrát za sebou potratila. Roku 1931 sa Walt z prepracovanosti, kvôli problémom so štúdiom i strachu o Lilly zrútil. Nebol schopný ani telefonovať, bezdôvodne prepukal do záchvatov plaču. Musel z toho kolotoča starostí vypadnúť. S Lilly strávili romantickú dovolenku na Kube, okrem toho začal Disney konečne myslieť aj na svoje zdravie a fyzickú kondíciu. Odvtedy pravidelne športoval a relaxoval, striedal golf, zápas, box a pólo. Rok po psychickom zrútení začal pracovať na ďalšej z cyklu symfónií s názvom Prebudenie jari. V polovici natáčania podpísal zmluvu s Technicolorom o trojročnom exkluzívnom využívaní tejto novinky pre kreslený film a oznámil Royovi, že celý film natočí znovu na farbu. Čo obrovsky zvýšilo rozpočet a Royovi tlak. Prebudenie jari, farebný film, v ktorom vtáci spievali a stromy zívali, priniesol štúdiu prvú cenu filmovej Akadémie, zároveň to bol prvý Oskar udelený za animovaný film. V decembri 1933 Lilly porodila dcéru, ktorá dostala meno Diana Marie. Walt žiaril šťastím. Potom Lilly opäť potratila a lekári sa už postavili proti ďalšiemu tehotenstvu. A tak Walt s Lilly adoptovali druhú dcéru Sharon Maye. V tom čase sa Disney sústreďoval na obrovský projekt, ktorým bol prvý celovečerný animovaný film Snehulienka. Dobyvatelia nových svetov Aj keď je Walt svetoznámy ako priekopník animovaného filmu, mnohých prekvapí fakt, že on v skutočnosti svoje filmy nekreslil. Navrhoval a rozpracovával jeho príbeh, často animátorom dej, charakter a pohyb postáv zahral, ale na kreslenie mal vždy iných ľudí. Začiatkom 30. rokov zistil, že jeho kresliari donekonečna opakujú tie isté ošúchané remeselné triky. Aby sa jeho štúdio mohlo rozširovať a prekvapovať divákov novinkami, založil vlastnú školu, kde sa budúci animátori učili techniky kresleného filmu. Dôraz kládol hlavne na plynulý pohyb, na záznam akcie a reakcie. Škola občas pripomínala zoologickú záhradu. Walt sem dal doviezť rôzne zvieratá, študenti ich dlhé hodiny pozorovali a potom kreslili. V novom štúdiu v Burbanku, ktoré postavil s rozpočtom tri milióny dolárov, pracovalo 1 500 ľudí. Mali k dispozícii najmodernejšiu techniku, vrátane kamery multiplán, ktorá dokázala divákom sprostredkovať takmer trojrozmerný efekt. Na podriadených bol náročný, často skúšal, či sú schopní obhájiť svoj názor. Nedokázal ich pochváliť priamo, vždy to robil okľukou: Mark, tvoji kolegovia hovoria, že si bol dnes skvelý. Veril, že najlepšie výsledky dosiahnu protichodné povahy, že rozpory medzi kolegami prinášajú tvorivosť. Preto ľudí, ktorí sa mali radi, rozdeľoval. V potiarni, čo bola projekcia denných prác, ľudia naozaj „potili krv“, pretože ich šéf im dával prudko najavo, čo sa mu nepáči. Na poradách preberal každý detail, pridával nápady alebo uberal, často aj hotové sekvencie. Hovoril tomu plusovanie. disney+micky Walt vedel, že s vyškoleným tímom nových animátorov môže opustiť tvorbu krátkych kreslených filmov a pustiť sa do náročnejších vecí. Z detstva si pamätal rozprávku o Snehulienke: „Je to dokonalý príbeh, sympatickí trpaslíci, zlá kráľovná, princ a milá dievčina, romanca, ktorá určite zapôsobí.“ Rodina sa dva roky musela o neho deliť s filmom, ktorý hrozil, že bude prepadák. Konkurencia sa smiala – čo je to za nápad, celovečerný kreslený film? Pre koho? Deti dej tak dlho nevydržia sledovať, rodičia sa budú na rozprávke nudiť, kuvikali. Za dva roky stúpli náklady na trojnásobok plánovanej sumy a tvorili na tie časy astronomickú čiastku 1,5 milióna dolárov. „Všetky rodinné peniaze šli na Snehulienku. Bol som zadĺžený až po uši. Náš bankár spal ešte horšie ako ja,“ spomínal neskôr s úsmevom Walt. Už sa mohol smiať, pretože na premiéru Snehulienky prišiel každý, kto v Hollywoode niečo znamenal, film mal ohromujúci úspech, dostal Oscara a zarobil osem miliónov dolárov. Roy do pol roka splatil všetky dlhy. Walt medzitým premýšľal nad ďalšími námetmi na celovečerné hrané filmy. V krátkom slede za sebou nakrútil technicky dokonalého Pinocchia a výpravnú Fantáziu, v ktorej farba a hudba udávajú náladu a rozprávajú príbeh. Keď rozkresľovali Ave Máriu do filmu Fantázia, poznamenal jeden z dramaturgov: „Zneužívame animovaný film“. Walt sa ohradil: „Tu nejde o animovaný film, my tu dobývame nové svety.“ Rozpočet Fantázie Disney prekročil o dva milióny dolárov, ale podarilo sa mu vytvoriť ranú verziu stereofónneho zvuku. Rok pred vypuknutím vojny postihla oboch bratov azda najväčšia tragédia ich života. Rodina oslavovala päťdesiate výročie svadby rodičov, ktorí vždy museli tvrdo pracovať a tak im teraz úspešní synovia chceli všetko vynahradiť. Navrhli im, aby sa presťahovali k nim do Kalifornie, je tu teplo, kúpia im pekný dom a budú môcť byť často s vnukmi. Niekoľko mesiacov žili Flora a Elias šťastne v blízkosti svojich detí. V novembri 1938 však začal haprovať plynový kotol v ich dome, Roy síce poslal remeselníkov zo štúdia, aby kotol opravili, ale jedného rána našiel Elias svoju ženu mŕtvu. Otec síce prežil, no najmä Walt sa už nikdy nedokázal zbaviť pocitu viny za matkinu smrť i otcovu osamelosť. S touto stratou sa dojemne vyrovnal vo filmovej scéne, v ktorej ukázal smrť matky srnčeka Bambiho. Dramaturgovia chceli, aby sa Bambi vrátil a našiel matku ležať v krvi na snehu. Walt krútil nesúhlasne hlavou: „Neviem, neviem, chlapci, mne sa to nejako nezdá.“ Bambi vo filme hľadá matku, narieka za ňou, ale márne. „Tvoja matka už s tebou nemôže byť,“ hovorí mu veľký srnec. „Poď, synček môj.“ A to je všetko. Bambi sa oblizne a odchádza za otcom. Krízové roky V septembri 1939 vypukol na nemecko-poľských hraniciach malý konflikt, z ktorého sa postupne rozhorela druhá svetová vojna. Európa mala iné starosti, ako chodiť do kina. Štúdio poriadne pocítilo stratené trhy v zámorí. Roku 1941 malo štúdio dlh 4,5 milióna dolárov. Bratia síce vydali akcie, ale finančnú krízu to nevyriešilo. Všade sa šepkalo o prepúšťaní a znižovaní miest. Do veci sa vložili odbory a noviny hlásali palcovými titulkami: Disneyho štúdio v štrajku. Walt bol zaskočený. Jeho dobrí priatelia sa nevďačne obrátili proti nemu, vyčítali mu jeho pracovné metódy a nadávali mu dokonca aj pred jeho deťmi. Cítil to ako zradu. Aby unikol z napätej situácie, prijal ponuku stať sa vyslancom dobrej vôle v Južnej Amerike. Sprvu váhal, ale keď mu ponúkli, že môže nakrútiť dokumentárne filmy o krajinách tohto kontinentu, povedal: okej, tomu už rozumiem, som za. Pokým sa on pohyboval medzi nadšenými davmi, doma sa štrajk skončil tým, že si odbory vydobyli všetko, čo žiadali. K tomu všetkému umrel Elias. Štúdio sa po štrajku pustilo do filmu o sloníkovi Dumbovi. Dumbo mal byť v decembri 1941 na titulnej strane Time, nahradila ho však aktuálna a šokujúca správa o bombardovaní Pearl Harbour. To už bol Walt z Misie dobrej vôle doma. Volal mu riaditeľ štúdia, že armáda obsadzuje jeho priestory. Do Burbanku sa nasťahovalo päťsto vojakov, ktorí si objednali výcvikové filmy. Zrazu tu bolo niekoľko dôstojníkov, ktorí chceli produkovať filmy. Walt musel prepúšťať vlastných vyškolených profesionálov. Do práce chodil aj počas víkendov, aby nad štúdiom nestratil kontrolu. Vodieval so sebou aj svoje deti, aby sa im aspoň trochu mohol venovať. Preháňali sa po štúdiu na bicykloch a na kolieskových korčuliach. Armádna objednávka na dokumentárne filmy a vojnové plagáty štúdio predsa len zachránila. Vojna sa skončila, ale Burbank dlho hľadal, akým smerom sa dať. Konzervatívny Roy a riskujúci Walt sa často hádali. Nakoniec sa dohodli na tom, že začnú nakrúcať hrané filmy a dokumenty. Jeden z prvých, dokumentárny film Ostrov tuleňov, odmietol ich vtedajší distribútor vziať do distribúcie. Walt film sám uviedol aspoň v jednom kine, aby sa mohol kvalifikovať na cenu Akadémie. Ostrov tuleňov potom získal Oscara v kategórii dokumentu. Veľká Británia sa rozhodla, že nenechá cudzincov vyvážať peniaze, ktoré zarobia v jej krajine. Keďže spoločnosť Walta Disneyho tu zarábala nemalé peniaze, ktoré odrazu mohli investovať len v Anglicku, rozhodli sa, že v tejto krajine budú nakrúcať filmy. Ako prvá prišla na rad klasika – dobrodružný príbeh Ostrov pokladov. Walt túto príležitosť využil aj na to, aby vzal svoje dcéry na výlet do Európy. Zároveň sa v Británii zoznámil s viacerými talentovanými tvorcami, ktorých angažoval do svojich štábov. Jeden z prvých bol Ken Annakin, ktorý neskoršie režíroval film Rodina Robinsonových. Roku 1950 mala ohromný úspech kreslená celovečerná Popoluška, po nej Peter Pan. Štúdio sa rozrástlo tak, že sa Waltovi zdalo, že je tu príliš veľa miesta pre byrokraciu a príliš málo pre tvorivé nápady. Preto založil WED, spoločnosť Walter Elias Disney, zapísal ju do obchodného registra, uzavrel zmluvu s Walt Disney Production a získal tak licenciu na predaj značky Disney. Ak si naliehavo kládol otázku: „A čím sa budem baviť odteraz?“, čoskoro na ňu poznal odpoveď. Disneylandom. Čím sa budem baviť? Walt mal niekoľko priateľov, ktorí milovali modely železníc. Starý rodinný dokument ho zachytáva v lokomotíve, kde mu strojvedúci hovorí, aby zatiahol za páčku, že vlak na znamenie zahvízda. Veľké dieťa Walt potiahne páčku a neskonale sa teší zo zvuku, ktorý tým spôsobí. Disney sa rozhodol, že musí mať na záhrade miniatúrny parný vlak v merítku 1 : 8. Pozorne položil koľajnice tak, aby nenarušili kvetinové záhony, ktoré tu pestovala Lilly. K vláčiku si postavil stodolu podobnú tej, akú mali na farme, a dielňu, v ktorej trávil kopu času. Premýšľal nad nápadom, ktorý skrsol v jeho hlave pred rokmi, keď boli obe dcéry ešte malé a keď s nimi každú sobotu chodieval na kolotoče. Chcel postaviť zábavný park, do ktorého by chodili americké rodiny, kde by sa jazdilo na malom vláčiku a kde by ľudia videli zákulisie filmovej práce a mohli sa osobne stretnúť s postavami z jeho filmov. Počas cesty po Európe navštívil aj zábavný park Tivoli v dánskom hlavnom meste Kodaň. V Tivoli si robil mnoho poznámok. Keď sa ho pýtali, čo to robí, odpovedal: „Robím si poznámky o svojom sne.“ WED sa stal návrhárskym strediskom, v ktorom dostával jeho sen o Disneylande reálne obrysy. Najskôr vybral vhodné miesto a zakúpil pozemok. Zastavil aj životnú poistku, aby mohol Disneyland rozbehnúť. Ale taký obrovský projekt si vyžadoval aj obrovské investície. Priatelia a žiaľ, sprvu aj bankári tvrdili, že je to fantazmagória. Kde teda chcel vziať peniaze? Walt sa obrátil na televíziu. Médium, ktorého sa všetci hollywoodski producenti báli, že im odláka divákov z kín. Walt naopak, urobil si z televízie spojenca. Vymyslel si televíznu show pre deti, v ktorej on sám predvádzal prácu svojho štúdia a propagoval svoje filmy. Pôvodne tú show nechcel uvádzať, ale zo žiadneho profesionálneho moderátora televízie ABC nesršalo toľko nadšenia, ako zo samotného Disneyho. I keď natáčať s ním nebolo ľahké. Občas sa zasekol na nejakom slove a nie a nie ho vysloviť. Napríklad alumínium. Buď to bolo alumine, alebo aleminu, a ďalej sa nedostal. V tejto show sa Amerika po prvýkrát stretla so slovom Disneyland. Tri roky to bola jediná show, ktorú mala ABC v prvej pätnástke najsledovanejších programov. Aj keď farebná televízia ešte nevysielala, Walt sa rozhodol točiť všetky epizódy na farbu. Vedel, že je to dobrá investícia do budúcnosti, veď raz tv farebná určite bude! Vymyslel aj originálny program pre deti robený deťmi. Nazval ho Klub Myšiaka Mickeyho a testoval v ňom životaschopnosť jednej z mnohých ideí pre budúci Disneyland. Vďaka tomu ho poznala celá Amerika a jeho filmy, ktoré sa stali synonymom rodinnej zábavy, predurčili aj úspech gigantického zábavného parku s postavami z týchto filmov. Aj Roy postupne uveril, že Disneyland môže byť zmysluplná vec. S vysneným projektom v rukách pomáhal bratovi hľadať investorov. Ponúkal im akcie výmenou za investície. Televízia ABC sa stala prvým akcionárom s 35 % akcií a vkladom pol milióna dolárov. Walt s obľubou hovorieval: „Akonáhle je film dokončený, už sa nedá zmeniť, ale Disneyland budeme môcť vylepšovať stále.“ Disneyland je váš! Diana sa počas štúdia na univerzite zoznámila s hráčom futbalu Ronom Millerom. V máji 1954 mali malú svadbu. Keď Walt odovzdával dcéru pred oltárom Ronovi, nahlas zavzlykal. Mladomanželia bývali neďaleko od Disneyovcov, a tak mal Walt blízku aj k prvorodenému vnukovi. V júli 1955 oslávili s Lilly tridsiate výročie svadby v salóne U zlatej podkovy v prvom Disneylande v kalifornskom Anaheime, len pár dní pred jeho slávnostným otvorením. Posledné hodiny pred otvorením sa v parku horúčkovito upratovalo, zametala sa hlavná trieda. Walt so stiahnutým hrdlom a zaslzenými očami prečítal venovanie Disneylandu: „Všetci, ktorí sme prídete, vitajte, Disneyland je váš! Starším pripomenie pekné spomienky, mladým naznačí výzvu i prísľub budúcnosti. Disneyland je venovaný snom a ideálom Ameriky, s nádejou, že bude radosťou a inšpiráciou celému svetu. Ďakujem vám!“ Ako prví sa vyrojili kritici. Právom, pretože organizácia v začiatkoch viazla. Postupne však vychytávali začiatočnícke nedostatky, pribúdali nové atrakcie, pokrstili tu Nautilus, návštevníci sa mohli vybrať na medzihviezdne lety. V máji 1959 sa vydala aj Sharon. Vzala si architekta Roberta Browna, ktorý síce svokrovi päť rokov odolával, ale nakoniec sa zamestnal ako architekt v jeho WEDe. Po prvom synovi Christopherovi porodila Diana tri dievčatá. Až v novembri 1961 prišiel na svet ďalší chlapec, ktorý dostal meno Walter Elias Disney. Hrdý starý otec priniesol do práce s krabicou cigár, ktoré niesli vnukovo a jeho meno. Na svetovej výstave Disneyho filmové štúdio zaznamenalo v 50. rokoch obrovský rozmach. Ak malo roku 1950 ročný výnos 6 miliónov dolárov, o desať rokov to už bolo ročne 70 miliónov. Walt neustále chrlil nové nápady. Začiatkom 60. rokov však obrátil svoju kreativitu iným smerom. Amerika pripravovala svetovú výstavu EXPO. Disney v nej vycítil veľkú príležitosť pre svoju spoločnosť WED a možno, možno aj pre obohatenie atrakcií Disneylandu. Vedel, že peniaze, ktoré štát vloží do výstavby pavilónov, sú šancou na to, aby zrealizoval nové nápady a vyskúšal nové techniky. WED získal niekoľko zákaziek. Vytváral expozície Ford&General Electric, Pepsi Coly, Unicefu. Vytvoril perfekcionistický model Lincolna, ktorý bol taký vierohodný, že diváci ochotne odprisahali, že ho hrá živý herec. Riaditeľ výstavy presvedčil štát Illinois, aby tento elektronický a audioanimatronický model prevzal do svojej expozície. Piati návrhári WEDu okrem toho za deväť mesiacov postavili aj zámoček s jazerom, na ktorom sa deti vozili na člnoch. Keď sa EXPO skončilo, atrakcie šli do Disneylandu. Disney dostal všetko, aj Fordove dinosaury, aj Kolotoč pokroku od General Electric, aj Lincolna, aj zámoček s člnmi. Filmy ho pomaly prestali zaujímať. Až na jedinú výnimku. Diana od neho v detstve stále žiadala, aby jej čítal príbehy zvláštnej opatrovateľky detí menom Mary Poppinsová. Kvôli právam na sfilmovanie tejto knihy letel do Londýna, aby si získal jej autorku Pamelu L. Traversovú. Bol presvedčený, že herečka Julie Andrewsová bude dokonalou Mary Poppinsovou. Bratia Shermannovci už písali chytľavé pesničky do filmu, ale Traversová stále odolávala. Bola ochotná súhlasiť s hraným filmom, no Disney plánoval kombináciu animovaného a hraného filmu. Nakoniec ju svojím nadšením nakazil a zmluvu podpísala. Po celý život síce tvrdila, že tento strašný film „jej“ Mary Poppinsovej ublížil, zároveň sa však vyhrievala na výslní popularity a finančného zabezpečenia, ktoré jej priniesol. Disneyho Mary Poppinsová získala trinásť Oscarových nominácií, päť sošiek Akadémie aj dostala a zarobila 44 miliónov. Najviac zo všetkých jeho hraných filmov. Naplno až do konca Walt mal 62 rokov, bol držiteľom 31 Oscarov a mnohonásobným milionárom. Na dôchodok nepomýšľal. Pracoval naplno každý deň. V miestnosti pred jeho kanceláriou si často písali úlohy vnúčatá, ktoré miloval. Vo vitrínach jeho pracovne stálo plno sošiek a ocenení. S vnúčatami často jazdil do Disneylandu. Mal tam malý byt v hasičskej stanici, celý ružový a zariadený ako pre bábiky. Sedával v izbe a cez okno pozoroval ľudí, ako a či sa bavia. Niekedy tam s vnukmi aj nocovali. Vtedy vstával skoro ráno a nadšene sa vozil po parku na malom hasičskom aute. Premýšľal nad tým, do akého sveta rastú jeho vnuci. Sedával nad plánmi experimentálneho mesta, akejsi ideálnej komunity zajtrajška, chcel vytvoriť príjemné miesto pre život budúcich generácií. Už si vybral Floridu za miesto, kde plánoval kúpiť pozemky a vystavať na nich prototyp rozvíjajúcej sa komunity. Rozmýšľal aj nad spojením umeleckej školy s hudobným konzervatóriom, aby vznikla nová škola, na ktorej by sa dali študovať všetky druhy umení a tým sa navzájom inšpirovali. Plánoval aj výstavbu lyžiarskeho strediska v národnom parku Sekvoja, do divokej prírody ktorého tiež chcel priviesť rodiny s deťmi. V lete 1966 zorganizoval dovolenku pre celú rozvetvenú rodinu. Najal jachtu s posádkou, vyplávali z Vancouveru a na palube jachty oslávili narodeniny niektorých detí i výročie jeho sobáša s Lilly. Všetko prebehlo bez problémov. Až po návrate si začali jeho blízki i kolegovia všímať, že Walt nejako schudol. Čoraz častejšie ho dusili silné záchvaty kašľa. „Walt, prečo nenecháš to fajčenie?“ pýtali sa ho. „Chlap predsa musí mať nejakú neresť, nie?“ odpovedal. Po operácii bola diagnóza jasná. Chirurg našiel všade metastázy a dával Waltovi už len niekoľko mesiacov života. Najdojemnejšia sa rozlúčil so štúdiom, prechádzal sa a díval na svoje dielo a na ľudí, s ktorými spolupracoval. Uvedomoval si, že to všetko opúšťa. Umrel desať dní po svojich 65. narodeninách. V televízii ohlásili jeho úmrtie a malé dievčatko zaspievalo pieseň klubu Myšiaka Mickey. Noviny priniesli zemeguľu s tvárou plačúceho Myšiaka Mickeyho. Médiá zdôrazňovali vplyv Walta Disneyho na zábavu 20. storočia a fakt, že tento človek takmer bez vzdelania sa stal mágom rodinnej zábavy, a to nielen v Amerike. A na opačnom konci sveta… Aj keď Disney priam hýril nápadmi, ktoré sa sprvu zdali byť len ťažko realizovateľné, myšlienku na dva Disneylandy v jednom meste by asi zavrhol aj on. V Tokiu však oba stoja a ich turniketmi prejde každú sekundu jeden návštevník. Keď americkí a japonskí investori pochopili, že prvý tokijský Disneyland kapacitne nestačí obrovskému záujmu, rozhodli sa postaviť v tom istom meste najambicióznejší zábavný park na svete. Základný kameň položili roku 1998 a 4. septembra 2001 už Disney Sea Tokyo, Disneyho morský park vítal prvých hostí. Nie je to len malý filmový svet pre nadšené deti a otrávených rodičov, s rýchlym občerstvením a ešte rýchlejšími jazdami na čudesných atrakciách. Je to cesta kontinentmi i cesta časom. Nájdete tu „pravé“ americké pobrežie, pri ktorom kotví parník Kolumbia, ktorá previezla zo Starého do Nového sveta tisíce emigrantov. Tu má na jeho palube svoje predstavenie Myšiak Mickey, ktorý vie aj po japonsky. Celkove v parku vystupuje dvesto postáv z Disneyho filmov. Z vnútra „sopky“ vďaka desiatim tryskovým horákom šľahajú plamene až do výšky desiatich metrov. Púť do Verneho stredu zeme vedie vulkánom rýchlosťou dvadsať metrov za sekundu. Uprostred hory vás víta reštauáracia Vulkania, kde si môžete objednať čínske jedlá uvarené vďaka geotermálnej energii. Na arabskom pobreží „žije“ Aladin, námorník Sindibád a 160 elektronicky ovládaných postáv z príbehov z 1000 a 1 noci. Umelé more vytvorilo 160 miliónov litrov vody na ploche 110 hektárov. Ľahko ho prebrodíte, siahalo by vám len do pásq, na dno mu však nedovidíte, voda je zafarbená na hnedo. Film Malá morská víla bol natočený roku 1989, v lagúne morských víl diváci nájdu nádherný podmorský svet, veľký ako baseballový štadión. Čaká ich muzikál s morskými potvorami na zvláštnom závesnom systéme, aby mali dojem, že sú pod morom. Je to bábkové divadlo, vystúpenie na hrazde a rozprávka v jednom. V Tokiu majú väčšiu a modernejšiu Brodway ako v samotnom New Yorku. Hudobné divadlo má 1500 sedadiel, každý deň sa tu odohrá päť predstavení, diváci nie sú takí hluční ako Američania, spôsobne sedia a tlieskajú na iných miestach, ako sú západní herci zvyknutí. Morský park skrýva v sebe luxusný päťposchodový hotel Miracosta s chodbou dlhou 1 600 metrov. Využívajú ho predovšetkým novomanželia, ktorí sa tu zosobášia a hneď môžu „ísť“ na svadobnú cestu do Benátok. Po oknami hotela sa totiž rozprestiera replika zálivu Portofino v Taliansku a rybieho trhu na Veľkom kanáli v Benátkach. Japonský gondoliér usilovne spieva O soleee mioooo… a všetci gondoliéri medzi sebou súťažia, kto vyvolá väčšie salvy smiechu. Každý kúsok mramoru v hoteli je čínsky, každé zrkadlo je benátske, každý kus látky bol navrhnutý špeciálne pre tento hotel, v každom z dvetisíc obrazov je ukrytý Myšiak Mickey, predovšetkým deti ho na obrazoch radi hľadajú. Každý týždeň sa tu koná najmenej tridsať svadieb. Nevesty v romantických róbach sa s potešením fotia spolu s Disneyho postavičkami. Pracuje, či skôr účinkuje tu 20 000 ľudí, každý z nich si pri príchode do parku vyberá jeden z 300 000 kostýmov. Pouliční artisti, hltači ohňa, harmonikár, šašo, účinkujúcich stretnete na každom kroku. Sú to Američania, Kanaďania, Rusi i Japonci. Nemusia ovládať japončinu, ich hunmor nesmie vychádzať z jazyka, všetko je to klauniáda, dej sa vyjadruje pohybom. Park je zaplavený žiadosťami o prácu. Japonci navštevujú Disneyland z úplne iných dôvodov, ako Američania. Ak sa priemerný Američan oblečie do trička a šortiek a teší sa na to, ako sa dá v parku hamburgera a zažije rýchlu jazdu, pri ktorej ho postrieka voda, Japonci v zábavnom parku hľadajú únik od reality. Na návštevu parku prídu dobre oblečení, v originálnych kreáciách, v hodvábnej košeli, s kravatou a s neodmysliteľným fotoaparátom. Japonci kladú veľký dôraz na hygienu, nemajú radi, ak ich niekto čímkoľvek zašpiní, pokvapká či postrieka, preto museli projektanti oboch parkov niektoré atrakcie, také obľúbené v americkom Disneylande, úplne vylúčiť. Špeciálne pre tento park vymysleli kuchári párok gilza. Je veľmi obľúbený, pred jediným stánkom sa neustále tiahne dlhý rad čakajúcich. Hoci by nebolo problémom pridať ďalší stánok, organizátori tak neurobia, pretože stáť v rade na gilzu sa už stalo rituálom, ktorý dopĺňa program dňa. Reštaurácie parku denne pripravia 95 000 jedál, ktoré kombinujú japonskú i západnú kuchyňu tak, aby vyhovovala chuťovým bunkám domácich a aby zároveň jedlo bolo nezabudnuteľným zážitkom, ako napríklad popcorn s príchuťou capuccina. Japonci Disneyho milujú, jeho parky im poskytujú únik od skutočného sveta a jeho každodenných problémov. A do rodiny zábavných parkov pribudol už aj jej najmladší člen, Disneyland v Hong-kongu.
Meow! Páči sa tento obsah?LoadingPridať k obľúbeným

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *